Príbeh sa odohráva v rokoch 1988 až 2000 striedavo v Bratislave a vo Viedni. Jozef sa po emigrácii do Rakúska po niekoľkých rokoch opäť stretáva so svojou rodinou. Jeho dcéra Eva sa rozhodne odísť za ním do zahraničia študovať medicínu. Otec, človek neschopný prevziať zodpovednosť, sa však nedokáže o ňu postarať. Tým j
...
Príbeh sa odohráva v rokoch 1988 až 2000 striedavo v Bratislave a vo Viedni. Jozef sa po emigrácii do Rakúska po niekoľkých rokoch opäť stretáva so svojou rodinou. Jeho dcéra Eva sa rozhodne odísť za ním do zahraničia študovať medicínu. Otec, človek neschopný prevziať zodpovednosť, sa však nedokáže o ňu postarať. Tým ju dostáva do nepredvídateľných ťažkostí. Eva sa tak stáva cudzím dievčaťom v neznámom svete. Neraz musí spraviť ťažké rozhodnutia hraničiace s morálnymi otázkami. Po nepríjemných skúsenostiach sa dostáva do blízkosti lekára, ktorý jej ponúka svoju pomoc. Človek, ktorý v nej vidí identickú podobu so svojou zosnulou dcérou, ktorej smrť má on sám na svedomí, má však pre Evu svoje vlastné plány…
Niektoré zápletky v Evinom živote sú inšpirované skutočnými udalosťami.
Ukážka z knihy Cudzie dievča:
„Bolia ma nohy,“ stonala, keď opustili posledný bar a v rozpálených uliciach ich ovalil ťažký letný vzduch. „Už nevládzem,“ ponosovala sa. Vyzula si topánky s vysokým podpätkom a s každou v jednej ruke zamávala okolo seba. Na chodidlách pocítila chladivý betón chodníka. Konečne sa blížili k jej domu v desiatom obvode. Bol to strašidelný dom, pre ňu veru áno. Unavené telo zaprela do ťažkej brány a dovolila Manuelovi, aby ju vytiahol hore schodmi.
„Eva, neľakaj sa.“ Postavil sa medzi ňu a dvere do bytu, akoby ju chcel vlastným telom ochrániť pred letiacou guľkou. Náhle bol triezvy a Eve to prišlo smiešne.
„Keby si sa teraz videl. To by som ti priala,“ uškŕňala sa v doznievajúcom alkoholovom opojení.
„Myslím to vážne, Eva.“ Odstúpil od dverí a ona pri pohľade na ne zostala stáť.
Bez slov. Nemá. Paralyzovaná. Nahlas preglgla obrovskú hrču v hrdle. Dvere boli prelepené červenou páskou s čiernymi písmenami. Tvorili jedno slovo, ktorého sa bála po celý ten čas, čo bojovala o strechu nad hlavou. Exekúcia. Do tohto bytu sa už nedostane. Posadila sa na schody a hlavu si zložila na kolená. Manu si sadol tesne vedľa nej a jednou rukou ju objal okolo pliec. „Zostaneš u mňa. Neboj sa.“
„Si taký dobrý, Manu, ďakujem. No mám strach.“
Podal jej odkaz, ktorý strhol z dverí. Mohla si ešte vyzdvihnúť osobné veci zo skladu, kam ich všetky odniesli. „Aspoň že tak. O niektoré veci by som naozaj nerada prišla. Ach, Manu, prečo? Prečo ja?“ V tej chvíli sa naplno rozplakala…
