V pozostalosti Alberta Marenčina sa našli desiatky zošitov s denníkovými záznamami, myšlienkami, nápadmi a úvahami. Záznamy v jednom z nich sú datované od roku 1996 do roku 2017. Sú to osobné vyznania, postoje a názory na témy, ktoré považoval za najdôležitejšie. Dominujú v ňom témy s
...
V pozostalosti Alberta Marenčina sa našli desiatky zošitov s denníkovými záznamami, myšlienkami, nápadmi a úvahami. Záznamy v jednom z nich sú datované od roku 1996 do roku 2017. Sú to osobné vyznania, postoje a názory na témy, ktoré považoval za najdôležitejšie. Dominujú v ňom témy slobody, rovnosti, básnickej tvorby a tvorby ako takej, racionality a imaginácie. Surrealizmus, ktorý ho v mladosti „zasiahol ako blesk“ vnímal ako oslobodenie ducha. Jeho ľavicovým názorom najviac konvenovala Trockého permanentná revolúcia. Na druhej strane píše, že je konzervatívec, drží sa včerajších názorov, spomína na svoje postoje, skutky i nadšenie, ktoré robili jeho život bohatým a krásnym aj keď vo vtedajších názoroch bolo veľa ilúzií a omylov – no bolo v nich predovšetkým to, čo dokázalo nadchnúť, zapáliť, pozdvihnúť myslenie a city nad pragmatickú všednosť, nad šedivý pragmatizmus a prízemnosť každodenného života.
Albert Marenčin (1922 – 2019), spisovateľ, básnik, surrealista, filmár, dramaturg. Narodil sa v Bystrom nad Topľou. Vyštudoval Filozofickú fakultu v Bratislave a v roku 1944 sa zúčastnil na Slovenskom národnom povstaní. Po vojne pracoval ako redaktor v denníku Národná obroda, neskôr pokračoval v štúdiu v Paríži. V rokoch 1949 – 1972 pracoval v Československom štátnom filme, odkiaľ bol z politických dôvodov prepustený a nemohol publikovať. Do roku 1987 pracoval v SNG. Bol členom patafyzického kolégia v Paríži a československej surrealistickej skupiny.
